1, Jedlo - extrémne “pre mňa” nechutné. Ako keby úplne bez soli a korenín.

Pozor hlavne na tieto dve špeciality:

CALDO GALEGO:

a PULPO:

2. v galícii je pomerne veľa takýchto nápisov a z niektorých je evidentné že pútnikovneobľudujú všetci galicijčania:

Ešte jedno upozornenie: Na začiatku cesty si zožente Credencial del Peregrino, niekde je zadarmo, niekde za euro,  kúpite si ho v každom albergue. V každom albergue kde prenocujete tiež dostanete pečiatky. Celým credencialom sa preukážete v Compostele, dostanete diplom o obsolvovani cesty (mimochodom je pre mňa “emocionálne” hodnotnejší ako PhD diplom), večeru a ešte zopár drobností.

A to je všetko Potom sme šťastne prišli domov Michal do Bratislavy a ja do Bardejova a opäť môžem plánovať nejakú ďalšiu cestu

Po príchode do finistere nás oslovila stará babka lámanou angličtinou:

“Do you lookig albergue? But albergue is close. If you want I have good and cheap accommodation”  Keďže sme za tých 10 minút vo finistere prechádzali len popri hoteloch zdala sa nám ponuka dobrá a tak sme sa šli pozrieť na jej privát. Cestou nám ešte položila dve otázky: “Are you aleman? englíís?” Potom sme jej vysvetlili že sme zo Slovenska ale babička zjavne nemala páru čo a kde je naša krajina. Vošli sme na poschodie domu- dole bývala ona s dcérou- kde bol úplne priemerný či skôr podpriemerný privát. Tak sme si povedali že by sme tu aj ostali ale v tom momente babička povedala cenu: 40 UR na osobu a noc. Ihneď sme zodvihli svoje ruksaky a odišli. Babku sme potom ešte zo dva krát zazreli ako hľadá iných blbcov ale evidentne nenašla tak nás vyhľadala v jednom podniku a sama navrhla cenu 20 EUR za oboch na noc.

Finistere bolo naozaj nádherné, veď pozrite sami:

.. a takýto šťastný sme boli obaja po ukončení našej púte:

Po príchode do Santiaga sme ležali a ležali a boli sme radi že je to za nami. Albergue bolo zatvorené a tak sme si našli malý hostel v centre mesta za 18 EUR. Slušne vybavený z balkónom. V santiágu sme pobudli 2 dni a potom padlo rozhodnutie: Finistere (najzápadnejší cíp Európy)

To natrhnute trieslo asi vidieť nechcete. A po tom všetkom, Santiago

ale bola teplá a mali sme k dispozícii aj teplú vodu.  Po príchode do albergue mali dve postele už obsadené ďalší pútnici. Obaja španiely nerozumejúci anglicky-Jesus a Angel. Neskôr sme sa smiali že v Grandase sme spali vedľa Ježiša a Anjela Boli veľmi milý a dokonca Angel ma v noci zobudil aby mi mohol darovať malú ikonu z kláštora. Na druhý deň ráno sme navštívili múzeum v Grandase- vstupné bolo 1 EURO pre študentov, tak sme povedali že sme študenti :-)  Tu je zopár inscenovaných ukážok z múzea:

Grandas sme opúštali s ťažkým srdcom, bolo tam naozaj skvele.

Celú cestu lemovalo dobré značenie, narodzdiel od Samina de Norte kde bolo otrasné:

Cestou sme sa občas zastavoval, osviežili si, v dedinkách zašli na kávu v provizórnych jednostolových baroch. Na mape sme mali napísané, že cesta je 19 KM dlhá a tak sme každú chvíľu očakávali náš cieľ Tineo. Nanešťastie sme ho očakávali tak veľmi, že postupne sa nás zmocňovalo zúfalstvo. Cesta bola pomerne dobrá, aj keď všade bolo bahno a bolo cítiť hnoj, keďže sme šli čaťou vyslovene poľnohospodárskou. Po príchode do Tinea sme boli úplne zničený. Na posledný úsek cesty, keďže už nebol v bahne som si dal botasky a tie mi nevydržali ani 5 KM tak aspoň som mal ľahší batoch

Ubytovali sme sa v hotely

a našli el salon

a takto sme sa tešili

Pochodili sme mestečko, zašli na kávu a večer sme si otvorili k tuniakovi na večeru fľašu vína. V salone nad albergue sme boli na teplú polievku. Pôvodne sme si chceli dať niečo poriadne, ale pri pohľade na desiatich starčekov hrajúcich karty a chlípajúc neidentifikovateľnú tekutinu sme nemohli odolať pokušeniu vyskúšať miestnu astúrsku špecialitu. Pýtali sme sa čo to je, ale čašníčka nevedela anglicky (ako takmer nikto) takže sme po krátkej snahe rezignovali. K žltej vode v tanieriku nám priniesla aj biele víno názorne predvádzajúc že si ho máme naliať do polievky, čo sme aj urobili. Môjmu spolupútnikovi nechutila ale asi menej ako mne, keďže ju celú vypil. Bola neskutočne nechutná a neuveriteľne žltá takže sme obaja začali chytať pochybnosti čo ta astúrska špecialita vlastne je. Chutilo to ako mäsový vývar, ale necítili sme kari, tak prečo tak žltá. Pri platení sme sa dozvedeli, že to bol vývar z kuracích ľadvín.

Po pár pivkách sme sa rozhodli že na druhý deň opúšťame Camino de Norte a ideme na Camino de Primitivo, ktoré je aj v zimných mesiacoch viac frekventované a tak sme dúfali, že tam budú albergue otvorené a budú mať lepšiu úroveň.